V zraniteľnosti je sila

Sme nedokonalí – to je prirodzené. Prečo však potom svoju nedokonalosť skrývame alebo popierame? Prečo chceme budiť dojem odolnosti a dokonalosti? Čo nás k tomu vedie? Necítime sa v bezpečí. V našich predchádzajúcich článkoch sme hovorili o rôznych prejavoch silných stránok a ako prospievajú našim vzťahom, fungovaniu v tíme, či pomáhajú pri výchove detí. V tomto článku sa budeme venovať našim slabostiam, našej zraniteľnosti a najmä tomu, že schopnosť byť otvorení vo svojej zraniteľnosti pokladáme za úžasnú silnú stránku.

Sme nedokonalí, no a čo?

Každý bez problémov uzná, že nie je dokonalý, veď predsa všetci máme svoje slabiny. Mnohí dokonca vo všeobecnosti uznajú, že robia aj hlúpe chyby, či dokonca vyrobili také trápnosti, za ktoré sa hanbia, či sa cítia vinní. Ale potom príde chvíľa, kedy naozaj chybu urobíme, niečo trápne povieme, svojou neohrabanosťou niekomu ublížime, či svojou nedostatočnosťou nedokážeme splniť úlohu, za ktorú sme prevzali zodpovednosť. A zrazu, aj napriek citlivej kritike, či jasne viditeľným nedostatkom – chybu poprieme, začneme sa vyhovárať, svoju trápnosť vydávame za vtip alebo precitlivenosť publika, ublíženému hovoríme, že nech si to tak neberie a pri nedorobenej úlohe hľadáme vonkajšie príčiny zlyhania. Nedostaneme zo seba ani prepáč, prehnal som to, nemám na to, precenil som svoje schopnosti, či nebral som na teba ohľad, mrzí ma to.

Naša slabosť nás ohrozuje, ale môže byť cestou k zblíženiu

Najčastejšie naše obrany voči zraneniam a slabostiam používame v konfliktoch. V konfliktoch na seba narazia dve strany s odlišnými názormi a riešeniami, či odlišnými predstavami ako dosiahnuť svoje ciele a potreby. Vtedy sa dokážeme s druhou stranou pretláčať argumentami, aj sa drsnejšími vyjadreniami dotknúť citov alebo sa vyvyšovať nad potreby, či presvedčenia druhého. Niekedy to dokonca robíme aj s neskrývanou dávkou škodoradosti. A inokedy si ani neuvedomujeme, že to robíme. Používame „zbrane a panciere“, ktoré vytvárajú obranný val okolo našich citlivých miest a rýpu do zraniteľných miest tých druhých. Samozrejme, akcie vyvolávajú reakcie, a  tak často sami schytávame rovným dielom od druhej strany. Aj preto nás konflikty tak často bolia, aj preto sa ich tak často bojíme. Mohli by sme však postupovať inak. Využiť našu zraniteľnosť a odhaliť našu slabosť. To síce vyžaduje odvahu a dokonca aj reagovať proti inštinktívnemu nutkaniu. Miesto budovania múrov a využívania ťažkých kalibrov slovných útokov môžeme totiž druhú stranu pustiť prednou bránou rovno do nášho vnútorného kráľovstva. A teraz už bez metafor.

Seba porozumenie a súcit k sebe

Aby sme dokázali zmeniť obranno-útočnú taktiku, tak potrebujeme v napätom rozhovore nabrať odvahu a najprv byť empatický sami voči sebe. Uvedomovať si svoje slabosti a nedokonalosti vyžaduje nielen vnímať naše zraniteľné miesta, ale ich aj súcitne prijať. Mať ich rád, lebo sú naše. Mať ich rád, lebo sme to stále my. Porozumieť čo sa nás dotýka, čo potrebujeme, čo nám chýba a ako sa kvôli tomu cítime je niečo iné ako obviňovať druhého za to, čo nám spôsobil. Silou zraniteľnosti je schopnosť ukázať odvážne svoje slabosti, svoje potreby, svoje pravdivé emócie. V podstate ide o to byť autentický, otvorený a úprimný aj v situácii, kedy sa cítime ohrození. V konflikte nám stúpajúce napätie a naše emócie signalizujú o nás samotných, že nejaké naše potreby sú ohrozené, či priamo zranené. To je tá naša zraniteľnosť. A miesto toho, aby sme druhých vinili za to, že nám robia prekážky, že nás ignorujú, že nás zraňujú, tak im môžeme našu zraniteľnosť ukázať. Miesto vylievania vriacej smoly z hradieb na útočníka, ho pustíme dnu, aby sme mu ukázali na čom nám záleží. Keď nám silné emócie signalizujú, že sa niečo deje – je dôležité upriamiť našu pozornosť na to, s čím  vzniknuté emócie súvisia. Porozumieť vlastným potrebám, záujmom, túžbam aj obavám je prvým krokom k zmene postoja aj taktiky. Naše slabiny sú obavy, že naše potreby a túžby nenaplníme – to sú prejavy našej nedokonalosti. To sú naše zraniteľné miesta, ktoré však, rovnako ako naše silné stránky, definujú kto sme. A potom môžeme našu nedokonalosť naozaj prijať. Áno, som taký, som taká. Áno, toto potrebujem, po tomto túžim, tohto sa obávam a toto nedokážem.

Odvaha sa prijať a dôvera sa odhaliť

Avšak uvedomenie si svojich nedokonalostí je prvý krok. Druhý vyvoláva ešte väčšie obavy – pomenovať svoje zraniteľné miesta otvorene pred druhými. Na zvládnutie týchto dvoch krokov potrebujeme dve veci – odvahu a dôveru. Odvaha je na nás. Odvaha ukázať svoju zraniteľnosť, svoje slabosti, nedokonalosti, chyby aj potreby a túžby – vyžaduje podstúpiť riziko a prekonať strach, že sa o nás druhí dozvedia niečo, čo by mohli zneužiť proti nám. Aj v osobných vzťahoch aj v pracovných vzťahoch, naša odvaha k otvorenosti môže druhým ukázať, že im dôverujeme a že sme sami dostatočné silní (!) ukázať im svoje citlivé miesto. Naozaj, aj líder firmy, politickej strany, či šéf oddelenia, keď niečo nezvládol alebo chybne urobil, môže svoju nedokonalosť pred ostatnými priznať. V takejto situácii sa odvaha ukázať svoju nedokonalosť spája s dôverou voči ostatným. Dôvera spočíva v tom, že svoju zraniteľnosť priznáme a veríme,  že ju druhí dokážu akceptovať. Mimochodom, všetci asi máme opakované skúsenosti, že slabiny druhých, najmä šéfov, už aj tak poznáme a rozprávame sa o nich po chodbách firiem. A to je dôležitý moment – ľudia prekvapivo viac dôverujú svojim šéfom či kolegom, ktorí vedia prijať svoje viditeľné nedostatky. A naopak majú skôr nedôverčivý vzťah voči tým s jasnými slabinami, ktoré však nikdy nepriznali.

Ako svojou otvorenosťou a odvahou voči nedokonalosti meníme ľudí okolo seba?

Takýto akceptujúci prístup k svojim slabostiam má zásadný dopad na pocity spolupatričnosti, ochotu si pomáhať, chuť vychádzať si v ústrety a akceptovať druhých v ich nedokonalosti. A najmä ovplyvňuje pocit bezpečia ostatných. Či už v rodine, medzi priateľmi alebo aj v práci, keď sme svedkami toho, že niekto autenticky odkrýva pred nami svoje slabosti a zraniteľné miesta, tak nám prejavuje dôveru, že s nimi budeme nakladať s rovnakým prijímaním ako on. Šéf, ktorý pred svojimi podriadenými autenticky prizná svoju slabú stránku, tým vyšle jasný signál, že byť nedokonalí, či občas zakopnúť, je prirodzené každému. Zvýši tak aj dôveru a povzbudí odvahu svojich podriadených, že môžu svoje slabiny odhaliť tiež. A nielen to – keď poznáme slabiny druhých, tak im dokážeme skôr ponúknuť pomoc a podporiť ich v prekonaní nedostatkov. Ani ich nenecháme bezhlavo sa pustiť do úlohy, v ktorej by potom s hanbou zlyhali, pretože sa nám na začiatku báli odhaliť, že sa na ňu necítia. Pracovník, ktorý príde a uzná, že niečo nezvláda, si zaslúži oceniť za to, že sa stavia k práci zodpovedne. Iste je to lepšia situácia, ako keď sa bojí ukázať svoje nedostatky a prídeme na ne až vtedy, keď je po termíne a úloha nie je urobená.

Sila zraniteľnosti vytvára psychologické bezpečie

Sila zraniteľnosti nie je oxymorón – čiže nezlučiteľný protiklad. Sila zraniteľnosti znie paradoxne, ale je to jeden z najviac stmeľujúcich faktorov vo vzťahoch. Osobných aj pracovných. Bojíme sa hovoriť otvorene, lebo sa necítime bezpečne. Pocit bezpečia s inými však budujeme práve svojou otvorenosťou voči zraniteľnosti. Otvorenosťou voči svojim potrebám, emóciám, obavám aj slabostiam. Potom s odvahou o nich hovoríme a s dôverou očakávame, že druhí našu zraniteľnosť prijmú. Podobne by sme však mali postupovať aj vtedy, keď svoju zraniteľnosť pred nami odhalia druhí. Vzájomne si tak dovolíme ukázať, že sa s druhými cítime bezpečne. Takéto bezpečie vo vzťahoch potom rýchlejšie pomáha pri učení sa jeden od druhého, podporuje ochotu si pomáhať, pri tvorivosti a hľadaní riešení a pri zvládaní napätí. Dôsledkom je viac spontánnosti, blízkosti a radosti zo spoločnej spolupráce aj prostého spolubytia. Aj projekt Aristoteles v Googli v roku 2012, podobne ako viaceré iné štúdie, poukazujú na to, o čom píšeme. Psychologické bezpečie umožňuje urobiť chybu, prejaviť nevedomosť, či odhaliť inú svoju slabinu a ostať voči iným zraniteľný. Pocit bezpečia znamená, že nikto z kolegov nezareaguje na nás v takejto chvíli posmechom, či pohŕdaním. Pocit psychologického bezpečia je jednou z najdôležitejších charakteristík, ktorá odlišuje od seba tie firemné tými, ktoré sa v skutočnosti trápia od tých, ktoré s radosťou a úspešne spolupracujú. No neoplatí sa to – ukázať odvahou a dôverou svoju silu zraniteľnosti?