Silný rodič, silné dieťa

Silný rodič, silné dieťa
13. februára 2020 Daniela Sovinec

Život našich detí sa za posledné tri generácie v niečom radikálne zmenil. Ako im môžeme pomôcť, aby tieto zmeny čo najlepšie zvládali?

SILNÝ RODIČ, SILNÉ DIEŤA

Aj bez spomienkového sentimentu mô­žeme vidieť, že deti a tínedžeri žijú inak ako ich rodičia či starí rodičia. Ešte pred štyridsiatimi rokmi deti chodili pešo do školy, hrávali sa vonku s ostatnými deťmi, tvorili si sami svoj program bez do­zoru dospelých a boli niekoľko hodín denne v pohybe.

SEDÍME VO VNÚTRI

Deti dnes často vozíme do školy alebo idú ve­rejnou dopravou, ale zriedka chodia do školy pešo. Nie nadarmo je fínske školstvo skvelé – aj heslo: „Najlepšia škola je tá najbližšia“ podporuje práve pohyb detí v exteriéri. Pred štyridsiatimi rokmi bolo trestom, keď sme nesmeli ísť von. Dnes by „Choď von!“ bola vyhrážka nielen pre dnešné deti, ale aj pre rodičov, ktorí vonku vyrastali. Bizarné… Rodičia sa boja pustiť deti von a pritom žije­me v najbezpečnejšom období v dejinách ľud­stva. Pre zmenu životného štýlu (život v meste, mo­bily, internet a auto v každej rodine, dlhé pra­covné doby rodičov) majú deti radikálne menej pohybu (asi štyridsať minút denne) a každé tre­tie dieťa je vonku menej ako štvrťhodinu den­ne! Sú doslova uväznené. Aj najhorší zločinci v slovenských väzniciach majú denne hodinu vychádzky na dvore. V porovnaní s dnešnými deťmi ich rodičia a prarodičia strávili vonku v priemere až osem hodín! Tento zvrat nastal okolo roku 1990 v celom roz­vinutom svete. Je spojený aj so sledovaním TV, hraním počítačových hier, nástupom internetu a najmä smartfónov. Pred obrazovkami trávia deti 5 – 8 hodín denne. Technológie sa menia, a to je v poriadku. Ale menia sa aj negatívne trendy psychického a du­ševného zdravia detí. Pre mnohé deti to znamená nielen menej pohybu a pobytu vonku, ale aj stá­le menej času stráveného s kamarátmi či inými ľuďmi v osobnom kontakte.

Telo, zmysly a mozog detí čakajú na výcvik.

Ľudské mláďatá sa rodia nevyvinuté – kostra, svaly, imunita aj neurológia detí potrebujú pre­to dlhoročný tréning. Iba intenzívna interakcia s vonkajším svetom vytvára počas prvých dvoch desaťročí z dieťaťa silného dospelého. Pre opti­málne dospievanie potrebujú byť deti vystavo­vané telesnej, psychickej aj sociálnej záťaži. Ale tieto činnosti rapídne ubúdajú alebo sa presúvajú do virtuálneho sveta. Pohyb zlepšuje vnímanie tela, čo je nevyhnutné nielen pre koordináciu pohybov, ale aj kvôli vní­maniu emócií a potrieb. Pohyb posilňuje kognitívne funkcie, schopnosť regulovať náladu, zvy­šuje kondíciu a imunitnú odolnosť detí. Univerzálna silná stránka (inštinkt) ľudských mláďat je neustále nutkanie k pohybu, ktorý im pomáha dostať sa k objektom ich zvedavosti – k veciam, činnostiam a k ľuďom.

Aj sebavedomie detí sa vytvára počas inten­zívnej mentálnej námahy na tvorení a realizácii programu s kamarátmi (Čo sa ideme hrať? Čo budeme dnes robiť?). Osobnosť detí sa modeluje v interakcii s reál­nym svetom, s praktickými činnosťami, s úspech­mi aj prehrami, pri riešení sporov a zmierova­ní, súperení aj spolupráci, pri odolávaní tlakov zo skupiny a najmä budovaním priateľstiev. Deti si takto formujú svoje vlastnosti a silné stránky a objavujú aj svoje slabiny. V skupine rôznorodých detí, pri tvorbe programu, vytváraní a regulovaní pravidiel sa učia viesť aj podriaďovať, vyjedná­vať aj prejavovať náklonnosť.

VÝZVY SA MENIA, ALE DETSKÉ MOZGY NIE

Avšak oproti výzvam, na ktoré boli organizmy detí tisíce generácií nastavené a zvyknuté, je zra­zu súčasné „bezpečné prostredie detí“ len slabý odvar. Desaťtisíc hodín tréningu robí z amatéra majstra – ale minimum pohybu, málo samostat­ne vytváraného programu a málo interakcií so živými ľuďmi takýto tréning neumožňuje. Vý­znamná časť toho, že sú deti úzkostnejšie, depre­sívnejšie, ustráchanejšie alebo, naopak, prehnane a neoprávnene sebavedomé, je spôsobená aj tým, že nie sú dostatočne vystavované výzvam v pri­rodzenom svete. Deti však čelia novým výzvam: Ako mám ob­sedieť, keď celé moje telo chce byť v pohybe? Ako sa prispôsobiť a vyhovieť vysokým náro­kom alebo nezáujmu dospelých? Ako byť samo­statné, keď som sa to nemalo kde naučiť? Ako si užiť činnosti, ktoré však vymysleli pre mňa druhí? Ako byť stále krásne, šťastné a atraktív­ne, ako vidím na selfíčkach a príspevkoch od ka­marátov a influencerov? Ako odolávať módnym vlnám marketingu konzumných značiek? Najťažšie sú však pre deti dopady týchto veľ­kých zmien v životnom štýle – ako prekonať sa­motu, budovať si ozajstné sebavedomie, zvládnuť nerealistické očakávania, nudu aj neschopnosť nájsť si zmysluplný program a cieľ? Ako nájsť v toľkých nárokoch samého seba?

Mohli by sme hovoriť o úlohe školy, spoločnos­ti, médií, ale ostaneme pri zemi a povieme si pár vecí, čo môžeme robiť ako rodičia.

PRÍTOMNÝ RODIČ

Rodičia bývajú dlho v práci, doma dorábajú pra­covné úlohy, varia alebo si vyčerpaní ľahnú pred TV, či niečo sledujú v smartfónoch. Niekedy je nevyhnutné, aby sme tak dlho a tak veľa praco­vali. Často si však len nevieme stanoviť hranice. Ak ale konečne prídeme domov, môžeme ne­chať deti váľať sa vedľa nás, čítať si knihu na našich kolenách, hrať sa s autíčkom na na­šom stole alebo len počúvať, čo všetko nám chcú povedať. Alebo si môžeme urobiť pauzu a veno­vať sa im. Keďže mnoho detí dnes nemá súroden­cov, potrebujú na hranie rodiča. Treba si to užiť – prvých pätnásť rokov ubehne ako nič. Aby sme mohli byť viac všetci spolu – niekedy stačí mať tzv. bezobrazovkový čas – čas bez mé­dií. Pri učení, pri spoločnom jedle, pri cestova­ní, na návšteve a podobne. To umožní spoločne sa rozprávať alebo hľadať alternatívy, ako inak spoločne tráviť čas. Rozhovory a spoločné činnos­ti umožňujú, aby sme deťom rozumeli a im umož­nia rozumieť nám. V interakcii sa učíme jeden o druhom a jeden od druhého.

PODPORUJÚCI RODIČ

Zapojenie detí do chodu domácnosti je trénin­gom množstva dôležitých životných zručností. Keď budú pomáhať od malička, tak im to príde normálne aj v dvanástich či osemnástich rokoch. Keď chcú deti robiť niečo sami, potom vysoko ocenia, ak ich v tom budeme podporovať. A pomáhať im len v tej miere, v ktorej nám dovolia. Sebavedo­mie detí sa vytvára robením činností, kde sa usilujú a vidia výsledok. Podporujúci rodič tieto príležitosti umožňuje, prípadne ich aktívne vytvára.

SPOLOČENSKÝ RODIČ

Sme sociálne tvory, je jedno ako veľmi sme spolo­čenskí. Deti spoločnosť potrebujú ešte viac ako my, lebo sa tak učia, ako fungovať s rôznorodými ľuďmi. Stretávanie sa s inými rodinami, kamarátmi, sused­mi, bývalými spolužiakmi či kolegami z práce a ich deťmi posilňuje u detí množstvo zručností a prináša nové skúsenosti. Je veľa možností – zavolať návštevu, ísť na návštevu alebo sa vybrať spolu do prírody. Pri­jať k sebe kamarátov vašich detí, nechať ich blázniť sa a hrať sa. Grilovačky, výlety, prechádzky a stretnu­tia na ihrisku sú príležitosťou, aby deti rôzneho veku hľadali vlastné spôsoby, ako spolu tráviť čas. Rodi­čia si diskutujú svoje a deti sa zase bláznia po svojom.

ODVÁŽNY RODIČ

Náš strach o deti by ich však nemal obmedzo­vať. Nechať deti prespať u kamarátov býva pre rodičov stresujúce, ale pre deti je to veľký záži­tok. Nechať ich, aby si sami niečo v meste vy­bavili, je viac poučné ako nebezpečné. Skauti, športové a umelecké kluby a ich cesty na sú­ťaže, tábory a víkendy, umožňujú zažiť deťom samostatnosť od rodičov aj na viac dní. Stačí vedieť, s kým sú. Keď sa neozývajú, tak sa ur­čite majú dobre.

PODPORUJME SILNÉ STRÁNKY DETÍ

Pre deti hľadáme najlepšie školy a krúžky. Je však dôležité vedieť, či typ školy a krúžku vie­me zladiť s ich potrebami. Pomáha si všímať, čo naše deti láka a čo pre­ferujú. Sú deti, čo ani nevedia normálne cho­diť, ale celý deň preskáču a pretancujú. Takým sa zíde pohybový krúžok. Iné sa zahĺbia do hla­volamov či logických príkladov – pre nich je to hra. Také preferujú šachy a spoločenské hry. Iné deti chcú byť stále v kontakte s druhými, rady sa rozprávajú, a to je pre nich radostné tráve­nie času. Ďalšie filozofujú, pýtajú sa, chcú čítať knihy alebo pozerať dokumenty o dinosauroch. Nadšené trávenie voľného času pred TV, hernou konzolou, počítačom či za smartfónom sa však veľmi neráta. Deti vtedy obvykle nerobia pro­duktívne činnosti.

Ako rodičom nám pomáha uvedomiť si, čo sú naše vlastné silné stránky. Často totiž máme ten­denciu tlačiť deti do niečoho, čo je síce prirodze­né (a teda atraktívne a hodnotné) pre nás, ale nie pre nich. Ak vieme napríklad, že našou silnou stránkou je mať poriadok (Discipline) a doťaho­vať veci do konca (Achiever), vyžaduje si to prá­ve toto uvedomenie, keď si náš školák nedokáže udržať poriadok na stole ani hodinu. Potrebuje byť totiž – na rozdiel od nás – obklopený množ­stvom „zbytočností“, ktoré používa na účely, kto­ré si ani len nevieme predstaviť. Naša podpora v jeho silných stránkach (kreativita a adaptabi­lita) môže vyzerať tak, že nebudeme presadzovať svoj zmysel pre poriadok. Na druhej strane si môžeme ako rodičia vší­mať, v akých oblastiach sú naše deti bezradné, nerozumejú im a strácajú sa v nich. Aj podľa toho, čo nám hovoria učitelia, aj podľa toho, ako pozorujeme svoje deti, môžeme vidieť, že jedné­mu ide matematika tak poľahky ako druhému kreslenie, ale naopak, niekomu môže kreslenie, pohyb a rozhovory s cudzími ľuďmi spôsobovať čisté utrpenie, rovnako ako inému dieťaťu ma­tematika.

Ak sme si ako rodičia vedomí, že sme cieľave­domí a s jasnými prioritami, môžeme mať ten­denciu vnímať skákanie nášho dieťaťa z jedné­ho koníčka na druhý ako neprospešné. Deti si však potrebujú pokusmi a omylmi otestovať, čo sú činnosti, ktoré ich uspokojujú a ktoré, skrát­ka, nie sú ich doménou. Podporiť ich môžeme práve tým, že im doprajeme slobodu v experi­mentovaní, zisťovaní, nadchýnaní sa aj opúšťaní činností. Nepomáha tlačiť ich do niečoho, čomu sa vyhýbajú, ani ich kritizovať, že „každý rok meníš krúžky, už si konečne niečo vyber a ve­nuj sa tomu“, hoci prirodzená potreba plynúca z našich silných stránok nás môže k tomu zvá­dzať (napríklad cez talent Focus a Consistency).

Svojimi silnými stránkami ovplyvňujeme naše deti – niekedy pozitívne, inokedy negatívne. Prí­tomný, odvážny, podporujúci a vzťahový rodič, sebavedomý a zároveň otvorený inakosti svojho dieťaťa, mu dokáže dostatočne pomáhať v na­chádzaní vlastných silných stránok a sebavedo­mia.

Silné stránky detí sú v detstve ešte len vo vý­voji, práve sa budujú a deti ich postupne odhaľu­jú. Aj tak ich však ako rodičia už môžeme vidieť.

AKO SI U DETÍ VŠÍMAŤ PREJAVY ICH SILNÝCH STRÁNOK?

  1. Dieťa túži po nejakej činnosti – to býva sig­nálom silnej stránky. K akým aktivitám to naše dieťa prirodzene ťahá? Pri čom dlhšie vy­drží? Ktoré aktivity si opakovane pýta, že chce robiť, alebo od nich nechce odísť? (Sedenie pred obrazovkami sa nepočíta – jedine, že by robili ne­jakú produktívnu činnosť.)
  2. Dieťa sa v niektorých činnostiach rýchlo učí – to môže byť prejavom silnej strán­ky. Pri akých aktivitách sa naše dieťa viditeľne zlepšuje?
  3. Dieťa sa ponorí do činnosti, ktorá je namá­havá a zároveň v nej sústredene pokračuje. To môže byť práve silná stránka. Pri akých aktivi­tách dieťa zabudne na čas, zahĺbi sa do činnos­ti, nerieši ako vyzerá, ani kto si čo o ňom myslí? Pri ktorých aktivitách akoby samo od seba vie, čo má robiť?
  4. Dieťa niektoré činnosti zvládne nečakane excelentne – to býva prejavom silných strá­nok. Pri ktorých aktivitách ste prekvapení, ako dobre ich dieťa zvládlo? V čom je dieťa viditeľne lepšie ako jeho rovesníci? Počas akých aktivít dieťa zažíva pocity úspechu z vlastnej činnosti?
  5. Dieťa je vnútorne spokojné zo samotnej činnosti – to býva rovnako spojené so sil­nými stránkami. Pri ktorých aktivitách dieťa za­žíva hlboké uspokojenie a chce ich robiť len pre činnosť samotnú? Pri akej činnosti sa pýta, kedy to môže robiť znova?

SILNÉ DETI SILNÝCH RODIČOV?

Chceme byť pre deti silnými rodičmi – vytrva­lo pracujeme, obetujeme sa, vozíme ich do školy a na krúžky, doma máme vždy upratané a nava­rené, večer im čítame, cez víkend spravíme neja­ký program. A potom odpadávame od únavy, sme nervózni, chceme sa už konečne venovať sami sebe, ale potom máme zase výčitky, že sa nevenu­jeme dostatočne deťom. Je to aj preto, že si nieke­dy „silného rodiča“ zamieňame s tým dokonalým, ktorý musí byť vo všetkých oblastiach excelent­ný. To je však nedosiahnuteľné a ani to nie je potrebné. Silný rodič neznamená byť dokonalý.

Silné deti nepotrebujú dokonalého rodiča, ale spoločenstvo. Spoločenstvo je to, čo potrebujú deti, ale aj ro­dičia. Spoločenstvo blízkych aj nových vrstov­níkov zo školy a ulice, otravných aj obdivuhod­ných bratrancov a sesternice, povýšeneckých aj láskavých strýkov a tety, mlčanlivých aj ukeca­ných dedkov a babky z rodinných návštev, čud­ného suseda z grilovačky… – na takéto panopti­kum budú deti s láskou spomínať. Nie nadarmo sa hovorí, že na výchovu dieťaťa treba celú dedinu. Rastieme a vyvíjame sa pre­dovšetkým vo vzťahu s druhými.